Friday, January 27, 2012

Cheongsong, Korea

Prišiel nový rok a sním aj ďalší ročník Svetového pohára v ľadovom lezení UIAA 2012. Pre mňa to bol štart trochu netradičný. Ale všetko to začalo pri poháriku bieleho vína na letisku v Budapešti. Jeden, druhý a takmer sme nestihli lietadlo. Dlhá cesta ubiehala pomaly. Ale letieť s Jožom je vždy zábava. Hneď v Soule si na neho deti ukazovali prstami s tichým povzdychom, že v takej "výške" musí byť výhľad. Prichádzame do hotela a zisťujeme, že sme nestihli večeru. A tak si ideme vychutnať prvý kulinársky zážitok s kamarátmi z Japonska. Chalani vybrali jedlo. Bolo super až na jednu 10cm feferónku, ktorú som si pomýlil s lúskami. Všetkých zachvátil smiech. Ďuro ma takého červeného ešte nevidel. O piatej ráno pri ryžových raňajkách nám bol pridelený osobný poradca, sprievodca - Jin. Sedíme v autobuse, podávam mu hruškovicu, zakrúti nosom a už si rozumieme aj po kórejsky. Pýta sa na slovensko a učí ma pár výrazov a čítanie znakov. Všetko je naplánované, ukazuje mi itinerár na najbližších päť dní. V kolóne štyroch autobusov sme dorazili do hotela. Tu nás pekne ubytovali do izbietky bez postele. Akože tradične a s ryžovým vankúšom, ako ho Ďuro nazval. Vybavili sme registračné formality, a presunuli sme sa do kultúrneho strediska. Okrem príhovorov súdruhov z UIAA nám kórejski umelci spestrili sedenie v sále. Pozreli sme si štartovnú listinu a už sme sa nevedeli dočkať na celodenné vysedávanie v izolácií. Ráno v doline, kam sme sa presunuli opäť autobusmi bolo príjemne. Najviac však uchváti ohromná umelá ľadová oáza za konštrukciou steny. Niekedy poobede sa dostávam pod stenu a idem si užiť šesť minút lezenia. Na moje prekvapenie sú niektoré kroky dosť dlhé. A jeden takýto ukončil moju púť v polovici cesty. Potom postupne nasledovali Ďuro a Jožo. S výsledkom mohol byť spokojný iba Jožo, aj keď nakoniec skončil prvý pod čiarou pred semifinále. Šťastie sme skúšali aj v pretekoch na rýchlosť, kde sa nám podarili lepšie výsledky, ale opäť z nás dominoval Jozef, keď skončil vo finále 10. ako prvý neruský pretekár. Po skončení pretekov a slávnostnej večere, nechýbala ani afterparty, ktorá končila niekedy po štvrtej ráno. Po ceste späť do Soulu sme absolvovali návštevu tradičnej kórejskej reštaurácie, kde som ochutnal do bodky všetko a ešte niečo naviac. Chute s nechuťami sa striedali na jazyku, chrbát tŕpol od sedenia v tureckom sede na zemi. Ale bol to pravý kulinársky zážitok. Návšteva ulíc hlavného mesta bol tiež zážitok. Hlavne v podvečerných hodinách, kde to naozaj ožilo. V každej uličke predaj tradičných cukroviniek, pečených dobrôt, chrobákov, suvenírov, použitých vŕtačiek a vlastne všetkého čo sa dá predať. Návštevu najväčšieho paláca nám znemožnila voľajaká delegácia, ako tradične. Tak sme to vykompenzovali chodením po menších pamiatkách, čo Joža nesmierne bavilo. A celé sme to zabili objednaním najdrahšej a najhoršej (pre niekoho) pizze, ktorú sme v živote mali. O desiatej večer sme na neodporúčanie recepčnej zvolili metro, ako dopravný prostriedok na letisko. Po jeden a pol hodine v labyrinte chodieb, nečitateľných znakov, sme sa ocitli na správnom mieste. Zjedli sme posledný kúsok neochutenej ryže, nasladlé chaluhy a kórejský čaj. 작별 인사 (dovidenia) Foto

Výsledky nájdete tu

No comments:

Post a Comment